Nepreložiteľné / Direct Diary 2024

- / Máj 24 / - Som unavený, nevládzem počúvať študenta o renesancii.... - V ústave a odpadávam, dokončuejm projekt a nik ani ja nevie prečo som v takom stave...počujem maďarčinu a cítim injekciu, fotím ďalej musím fotografovať... - Krst mojej knihy je krásny a zároveň smutný, končím na urgente nedokážem fotiť, sú tam väzni aj policajti, proste som out... - Kino, zas odpadávam a cítim silnú bolesť... - Nebol som na odovzdávaní maturitných vysvedčení, nikto zo študentov sa neozval, čakal som opak, prečo?... - / Jún 24 / - Sedím pred ním má biely plášť, vypočujem si to slovo pred ktorým ma každý strach „ rakovina „... - Som tam kde som nechcel byť v mojom veku na internom, je 2:15 a chaos „ odvážajú mŕtveho „... - Od nudy si idem po čaj, sú v čiernom vdova, dcéra a vnuci so slzami v očiach nevedia čo s vozíkom po pozostalom... - Môj izbový lekár je milý a závidím mu energiu s úsmevom.... ja to nedokážem... - Prečo sú sestričky tak odmerané? Musia!... - Rozhodol som sa že budem fotografovať svoj autoportrét vo farbe bez farieb... - Môj spánok neexistuje, chrapot sa strieda so skuvíňaním mačiek... - Teším sa na návštevy, hoci sú zdrvujúce... - Bol z Dubaja, všade bol všetko počul, vzdelaný človek, len myslel sám na seba... - Opúšťam nemocnicu je mi divne viem čo ma čaká a vlastne neviem... - / Júl 24 / - Musím vypadnúť, musím, sedím pri mojej milovanej a pozerám na more, cítim ho intenzívne aj jeho vôňu, koľký krát bude tá možnosť?... - Ležím už tam kde ma ani vo sne nenapadlo že budem ležať... - Stretol som anjela nie v mysli, reálneho... - Prvá operácia a lokálna strach? Proti mne svetlo a krásne oči sestričky, zrazu chirurg a jeho slová má bodali do srdca, má na prd žily a už sa to spustilo to negatívne pýtam sa prečo? Našťastie mal pustene metalové rádio cez bolesť kričím hlasnejšie, hlasnejšie... - Prvá chemoterapia zdrvujúca, celá moja rodinka ma oči v slzách... - / August 24 / - Druhá chemoterapia počas narodenín mojej milovanej, trpela veľmi trpela... - Priatelia, kolegovia niektorí sa snažia a niektorých zaujíma len zvedavosť, otvára sa mi čierna skrinka a učím sa rozpoznávať... - Bolesť neubúda skôr naberá na sile... - Stretávam sa s anjelom, je neuveriteľná pracovala v Keni aj v Haiti, viem že moje knihy ocenív divokých 90 desiatkách dostali drogy do neba jej lásky... - Toľkí sa za mňa modlia, tak sa napájam na ich čisté úprimné svetlo, je to nádherné a prebíja tu úzkosť - temnotu... - Olympiáda ma zachránila na dva týždne... - Vždy som si myslel že fotografovať autoportrét je tak zložite a dnes mi to ide tak ľahúčko... - Psa, mačku, kanárika. rybičky...túžim no nemám síl... - Je v poriadku že v auguste padajú listy zo stromov? Tie horká sú neznesiteľné, cítim sa ako ten strom bez vlasov... - Píšem si mailom s kunsthistoričkou fotografie Danielou Mrázkovou a poetkou Milou Haugovou. Ich myšlienky čítam niekoľko krát sú tak obohacujúce... - Tretia chemoterapia a sledujem tie tváre na lehátkach, smútok. odhodlanie. únava...... zatváram oči... - Cítim pnutie medzi manželkou a dcérou.... majú nárok... - Nemôžem spať ta reakcia na chemoterapiu je hrozne rýchla v môj neprospech ale verím liečbe asi to tak ma byť... - Fotím autoportrét v noci je ideálne svetlo a oči sú iné popri bolestiach, odhaľujem intimitu? No a!... - Najradšej by som sa zobudila a zistila že to bol len sen ráno pri káve ja mlčím... - Lekár nie je mikroskop, prečo mám strach?... - Dnes dvadsiate výročie svadby a ja ani tie kvetiny nedokážem kúpiť, nevládzem. Ešte že Lucka napiekla palacinky. Oslavy mi nie sú súdene, päťdesiatku mi zmaril hnusný COVID - 19 a teraz rakovina mi chce zoťať nohy... - / September 24 / - Štvrtá chemoterapia, neregistrujem som otupený z tej energie ktorú cítim v priestore... - Nosíš na chrbte balvan psychologických tém, ktoré fotografuješ dlhé roky, čo bude ďalej s tvojou fotografiou?... - Milujem dotyky svojej lásky ktorá je pri mne a snaží sa mi vysvetliť ako funguje dýchanie v prospech uzdravenia... - Mám vraj povahu ako Oma ( moja stará mama ) jej tóny hrané na klavíri boli tak krásne a ja fotografujem to čoho sa ľudia tak boja.... - Pozerám na nemocničnú chodbu a vzadu je svetlo. Priame čisté ako vo sne. Je od tých o ktorých viem že sa za mňa modlia? Aspoň si to myslím že to tak je... - O dvojčati vediem veľa diskusii vo vlastnej hlave, ale viac ma momentálne trápia rodičia pretože veľmi trpia s mojou chorobou, rátali so mnou a to ma ženie vpred, nie nádej ale moja rola v budúcnosti.... - Pália ma pery a koža po celom tele, cítim sa ako v plameňoch. Už viem ako trpia zvieratá keď horia lesy... - Pozerám na mraky a zrazu vidím krásnu labuť, žiaľ o niekoľko minút sa rozkladá na niekoľko drobných útvarov a zrazu tam vidím svoj autoportrét a aj ten o chvíľku mizne... - Od vedľa mi znie hlas o smrti a živote. Ja sa nebojím smrti bola som tam hore počas kómy je tam krásne no hlas ma poslal späť... - Sedím večer v kaviarni a pozorujem ľudí bez fotoaparátu, sú tak krásni a všetko to pozitívne z nich vyžaruje ako zo Svietiviek svätojánskych... - Chýbajú mi krvné doštičky, ale čo je to za maličký problém dozvedel som sa že mi pojde von celý žalúdok... - Moja láska „ keď ma raz budú rezať, hádam ma nebudeš fotografovať“ usmial som sa... - Je to ako ísť po tenkom ľade, čím viac veríš v seba samého tým je ľad pevnejší...